História ochotníckeho divadla

Trnovec má bohaté divadelné tradície. V divadelnom ruchu  súťažil  s  blízkym   Mikulášom.   Zaslúžil sa o to i trnovecký rodák, vtedajší trnovecký učiteľ, básnik Juraj  Kello Petruškin (1844 - 1898). Pomáhal nacvičovať   divadelné  predstavenia.

Z obcí dolného Liptova má po Nemeckej Ľupči najdlhšiu divadelnú tradíciu Liptovský Trnovec. Divadelná činnosť sa začala približne v tom istom čase ako v Hybiach. Divadlo sa tu udomácňovalo pod vplyvom a za pomoci Nemeckej Ľupče, odkiaľ si herci požičiavali kulisy a kostýmy. V roku 1864 sa v kronike mikulášskych ochotníkov spomína, že požičali do Trnovca kulisy. Na začiatkoch ochotníckej histórie v Trnovci sa objavilo niekoľko pozoruhodných mien, za ktorými sa skrývajú významné osobnosti Ignác Slušný Zahorlov, Juraj Ľudomil Kello-Petruškin a Ján S. Laco, všetci o. i. aj trnoveckí učitelia, ktorí boli hlavnými iniciátormi a  prvými režisérmi (dozorcami) ochotníckych predstavení.

Prvá priama zmienka o divadelnom predstavení v Trnovci je z roku 1865. Vtedy sa objavila v Pešťbudínskych vedomostiach správa, že v Trnovci ochotníci zahrali 3. 9. 1865 pod dozorom Ignáca Slušného veselohru R. Benedixa Pravota a frašku známeho a vtedy často hrávaného nemeckého dramatika A. Kotzebua Znenazdania.

Spisovateľ, prekladateľ, publicista a znalec viacerých západoeurópskych jazykov Ignác Slušný (7.2.1828 - 2.11.1882) sa narodil a pôsobil v Trnovci, kde aj zomrel v pomerne nízkom veku 54-ročný. Písal články do viacerých novín a časopisov pod pseudonymom       Z a h o r l o v, v ktorých reagoval na rozličné nedostatky slovenského a uhorského verejného života. Jeho náučné, ľudovýchovné a vlastenecké články i  básne obsahovali silný protimaďarský a protimaďarónsky náboj. Ostro kritizoval sociálne pomery v porevolučnej bachovskej monarchii. Z humorného nadhľadu trpkým sarkazmom a satirou pranieroval najmä nedôstojné postavenie učiteľov. Nadviazal na kocúrkovskú tematiku J. Chalupku a obohatil ju vo svojich fejtónoch o tzv. veľkochochlovecké prostredie ako novodobý pandant Kocúrkova.  Práve  on zasial  prvé   zrnká  ochotníckej  činnosti v Trnovci.

Správy o divadelných predstaveniach z Trnovca sa často objavovali v Pešťbudínskych vedomostiach a neskôr v Národných novinách s určitými prestávkami až do roku 1884.    V 60. a 70. rokoch bol ich autorom Juraj Kello Petruškin, (trnovecký rodák, ktorý práve na jeseň roku 1865 prijal miesto učiteľa v ľudovej škole v Trnovci).

Evanjelický farár a významný poštúrovský básnik Juraj Ľudomil Kello-Petruškin pochádzal z Liptovského Trnovca, kde sa narodil 1.2.1844 a zomrel ako bardejovský ev. farár 3.1.1898. Pseudonym P e t r u š k i n (písal si ho s dlhým í, teda Petruškín), ktorým podpisoval svoje básne, preklady a tzv. Dopisy z Trnovca, uverejňované v Pešťbudínskych vedomostiach, (neskôr v Národných novinách, Národnom hlásniku, v Slovenských národných novinách a inde), súvisí s názvom potoka pretekajúceho cez Trnovec, ktorý sa volá Petruška. Druhé meno Ľudomil nie je v matrike uvedené. Pribral si ho asi neskôr po vzore štúrovcov. V polovici 20. storočia literárny bádateľ Andrej Kostolný napísal monografiu Poštúrovský básnik Petruškin, ktorá vyšla v roku 1946 vo vydavateľstve Tranoscius. Odkryl nielen kultúrnej verejnosti neznámu osobnosť poštúrovského básnika, ale poskytol aj verný obraz o živote Trnovčanov z tých čias. Veľkou mieru Petruškin sám napomáhal ochotníckej činnosti, pod jeho vedením sa nacvičilo niekoľko hier a zároveň o nich informoval aj širokú verejnosť v Uhorsku.

Vďaka nemu existuje v Trnovci dobrý prehľad o repertoári i celkovom vyznení jednotlivých hier. Repertoár sa skladal z preložených, ale čoraz častejšie i z pôvodných slovenských hier. Hralo sa raz alebo dva razy do roka. V zime obyčajne na fašiangy a v lete cez prázdniny. V roku 1866 sa na Veľkú noc hral Chalupkov Starúš plesnivec a 29. júla Kotzebueho fraška Epigram. V roku 1867 20. januára uviedli hru neznámeho autora Úpis dlhu.  List, ktorý uverejnili Pešťbudínske vedomosti  v 9. č. VII. roč. (1867), je zaujímavý aj tým, že medzi menami hercov hry Úpis dlhu je aj meno Kornélie Lehockej (nar. 1857), dcéry trnoveckého farára Jána Lehockého, ktorú si Kello neskôr vzal za ženu.

V liste uverejnenom 6. septembra 1867, Petruškin referuje, že v Trnovci hrali pôvodnú slovenskú veselohru Jánošíkova večera od Jonáša Záborského (25. augusta) a veselohru významného maďarského autora Karolya Kisfaludyho Buričia. Obe hry naštudoval ďalší trnovecký učiteľ Ján S. Laco, pričom druhú hru on sám preložil z maďarčiny do slovenčiny. Pravdepodobne sa hralo aj na fašiangy, pretože Petruškin v Pešťbudínskych vedomostiach v správe z Trnovca znova oznámil, že "tunajšie mestské ochotníctvo hodlá v nedeľu ostatných fašiangov predstaviť divadelný kus Cnosť prevyšuje bohatstvo, zase tedy nový znak pospolito-národnieho života"  (PbV, 1867, č.15, s.3).

V auguste roku 1868  zahrali pôvodnú hru Samuela Ormisa Pravda a Körnerovu frašku Zamilovaný hlásnik. Po prvýkrát sa na trnoveckom javisku objavil slovenský dramatik Ján Palárik a jeho veselohra Drotár (1869). Hralo sa aj na Vianoce, ale presné znenie hry nepoznáme. Na fašiangy 1870 sa znova hrali Kisfaludyho Buričia a opäť od Jána Palárika veselohra Inkognito. Veselohry Jána Palárika (Drotár a Inkognito) mali u publika v Trnovci veľmi silnú odozvu. Priamym dôkazom tejto dnes už historickej skutočnosti bola opäť správa Petruškina v Národných novinách o trnoveckom Inkognite. Najväčší ohlas u publika z "komikerov" mali predstavitelia Židov, najmä krčmára Špitzera z Palárikovho Inkognita a vydriducha Maušla z Drotára. Veľa potlesku sa dostalo predstaviteľovi Špitzera predovšetkým v Trnovci, kde bohatú improvizačnú schopnosť herca Jána Hollého vyzdvihol básnik Juraj Kello Petruškin. Vraj mal toľko trefných nápadov, že keby ich Palárik počul, určite by si ich "zaznačil a s prospechom upotrebil" (NN, I. roč., č. 73, 1870).

Táto správa bola poslednou Petruškinovou uverejnenou správou o ochotníckom živote v Liptovskom Trnovci, (v rokoch 1870 - 1877 nasledovala v uverejnených údajoch 7 ročná prestávka). V tomto roku (1870) odišiel učiteľ Juraj Kello a jeho priateľ učiteľ Ján S. Laco na teologické štúdiá do Nemecka. Juraj Kello do Erláng a Ján S. Laco do Lipska. Po trojročnom pobyte v Nemecku sa Juraj Kello vrátil domov. V Bratislave 17. septembra 1873 zložil skúšku candidaticum a na druhý deň po skúške ho vysvätili v bratislavskom chráme za kňaza. Do trnoveckej  cirkvi za kaplána ho uviedol jeho budúci tesť Ján Lehocký. Hoci sa Juraj Kello stal, Trnovčanmi vrúcne očakávaným, kaplánom a učiteľom, pobudol v Liptovskom Trnovci len krátko. 11. októbra 1874 sa stal  kaplánom v Lipt. Sv. Mikuláši a učiteľom vo "vyššej dievčenskej škole", kde pôsobil len tri mesiace. Jeho celoživotným kňazským pôsobiskom sa stal Bardejov, až do 3. januára 1898 kedy umrel.

Nové údaje o ochotníckom dianí v Liptovskom Trnovci máme až z rokov 1877-78. Na Veľkú noc sa hrala fraška o jednom dejstve od slovenského autora Zechentera - Laskomerského Starý zaľúbenec a Görnerova fraška Po anglicky (1877). V nasledujúcom roku v januári uviedli opäť hru slovenského autora Jána Chalupku Juvelír, veselohru v 3 dejstvách (1878).

Repertoár ochotníckeho divadla v Trnovci svedčí o značných nárokoch a na divadelné hry a na vtedajšie pomery o vysokej miere vkusu. V repertoári nachádzame hry slovenských dramatikov J. Chalupku, J. Záborského, S. Ormisa, J. Palárika a G.Z. Laskomerského, čo je dôkazom cieľavedomého úsilia organizátorov ochotníckeho divadla oboznámiť publikum s domácou tvorbou a cez našu národnú dramatiku sa prihovoriť ľuďom v hľadisku.

V rokoch 1880 až 1883 opäť nastala akási pauza v ochotníckom dianí v Trnovci. Pri analýze historických faktov, môžeme predpokladať, že istý spojovací moment, treba hľadať s osobou Jána Lehockého a určite aj s jeho dcérou Kornéliou, ktorá bola trnoveckou ochotníčkou. 5. júla 1876 sa vydala za  evanjelického farára Juraja Kellu, ktorý už v tomto čase pôsobil v Bardejove. Sobáš v kostole odbavil ev. farár Ľudovít Hroboň zo Sielnice a Trnovčania sa museli rozlúčiť so svojou ochotníčkou, ktorá opustila Trnovec. To je jeden z možných dôvodov, prečo neskôr ochotnícka činnosť ochabuje. Ďalším dôvodom z nášho pohľadu, kedy len hypoteticky hľadáme možné príčiny, je smrť evanjelického kňaza Jána Lehockého v roku 1880. Po smrti Jána Lehockého dostal sa na uprázdnené miesto roku 1880 trnovecký rodák Ján Šimkovic. Narodil sa v Trnovci 30. novembra 1854 a zomrel v Hybiach 10. októbra 1931. Študoval v Kežmarku a Rožňave, teológiu vo Viedni. Farárom v Trnovci bol osem rokov (1880-1888), potom odišiel do Hýb, kde pôsobil, do konca storočia aj vo funkcii seniora, až do roku 1923. Aj v Trnovci aj v Hybiach sa zaslúžil o kultúrne povznesenie obce. V Trnovci sa aj v tomto čase rozvíjal čulý divadelný život, na ktorom mal aj on svoj podiel.

Ďalšie údaje o divadlách sú až z rokov 1883-84. V roku 1883 inscenovali (2. februára) veselohru E. Labicha Slamený klobúk, v roku 1884 uviedli (24. februára) Berlov žart Fašiangová večera a v Trnovci už hranú Benedixovu veselohru Pravota. Divadelné hry nacvičovali učitelia alebo farári. V tom období bol učiteľom Ján Ondruš. Hrávali študenti a všetci mladí schopní ľudia. Študenti hrávali najmä v lete, keď sa poschádzali na prázdniny domov. Hrávalo sa na postavenom javisku v Mestskom dome, kým nestálo v škole alebo v hostinci. O predstavenia bol veľký záujem i na okolí a na niektoré chodili i prominentní hostia z Liptovského Mikuláša.

Po roku 1884 máme v údajoch opäť väčšiu prestávku. Nové údaje sa datujú od roku 1900. Po odchode evanjelického farára Jána Šimkovica do Hýb vniesol nové oživenie do kultúrneho života v Trnovci Matej Metod Bella (1869-1947), rodák z Kostolného pri Trenčíne, ktorý okrem teológie vyštudoval aj práva a venoval sa politike. V roku 1905 založil Čitateľský spolok v Trnovci. V roku 1906 kandidoval  do parlamentu za Liptovský Mikuláš. Bol kandidátom za Slovenskú národnú stranu a vyhral voľby. Stal sa poslancom uhorského snemu vo volebnom období 1906-1910, kde hájil národné záujmy a práva Slovákov. V roku 1914, kedy už bol farárom v Ružomberku, sa zúčastnil budapeštianskych porád o vytvorení Slovenskej národnej rady. V roku 1918 sa stal členom výkonného výboru SNR a signatárom Martinskej deklarácie z 30. októbra 1918. Pracoval v Šrobárovej slovenskej vláde ako referent pre zásobovanie. V rokoch 1918-19 bol podpredsedom revolučného Národného zhromaždenia. Od roku 1919 do roku 1928 bol bratislavským županom a neskôr predsedom Zemedelskej rady.

Od týchto čias sa divadlo v Trnovci pravidelne hrávalo takmer každý rok. V roku 1900 (25. februára) sa hrala hra neznámeho názvu, predstavenie sa spomína v Národnom hlásniku č.5. V roku 1903  boli uvedené Chalupkov Starúš plesnivec a Veselého fraška Zabudol si rukavičky. V roku 1904  sa hral Görlitzov Prvý obed v manželstve a veselohra známeho poľského dramatika Alexandra Fredra Pán Tomáš. V roku 1905 (13. augusta) inscenovali hru Jozefa Hollého Kubo a prvýkrát siahli po veselohre slovenského dramatika Ferka Urbánka Pokuta za hriech.

Z roku 1905 sa zachovala zápisnica ustanovujúceho zasadnutia Čitateľského spolku v Trnovci (23. februára), ktorú inicioval evanjelický farár Matej Metod Bella a pripravil návrh stanov, ktoré sa neskôr stali podkladom aj pre stanovy rozsiahlejšieho kultúrno-vzdelávacieho spolku Občianska beseda, ktorý oficiálne vznikol na jeho podnet až v roku 1912. V pokračujúcej pestrej činnosti trnoveckých ochotníkov združovaných v čítacom spolku pod vedením ev. farára nachádzame v repertoári hry   M.O. Horváthovej Sirota a frašky G.Z. Laskomerského Oklamaný klamár a Starý zaľúbenec (22.7.1906), hry Ferka Urbánka Bludár (1907), veselohru   Mam a klam (16.2.1908), Strídža spod hája a veselohru Pavla Socháňa Tobiáš Klepeto (10.1.1909), Görnerovu veselohru Ženské slzy a Šamberkovu veselohru Blázinec na prvom poschodí (3.4.1910), Urbánkovu veselohru Za živa v nebi a Socháňovu veselohru Tobiáš Klepeto (22.1.1911, repríza 29.1. Tobiáš Klepeto),  drámu bratov Mrštíkovcov Mariša (2.7.1911).

V čase, keď prvý predseda spolku Matej Metod Bella opustil Trnovec  a odišiel do Ružomberka, bol spolok právoplatne založený schválením jeho stanov (vysokým ministeriumom vnútra číslo 24417/1912 V-a) a za predsedu spolku bol zvolený evanjelický farár Pavel Neckár, ktorý v tejto funkcii pôsobil od 8. apríla 1912 až do svojho odchodu z Trnovca v roku 1931, kedy odišiel na nové pôsobisko do Prešova. S veľkou vervou sa pustil do kultúrno-osvetovej činnosti a najmä do nacvičovania divadelných hier. Pri tejto práci mu veľkou mierou pomáhali učitelia najprv Ján Ondruš a potom Juraj Puchý, ktorý bol zároveň aj zbormajstrom trnoveckého spevokolu. V roku 1912 mal spolok 136 členov a v roku 1919 104 členov.

Činnosť spolku Občianska beseda v Trnovci bola systematická, venovala sa nielen ochotníckej práci, ale aj vzdelávaniu občanov, vyučovaním písania, spevu, zemepisu a poľnohospodárstvu. Pravidelné zasadnutia Občianskej besedy sa zaoberali hodnotením a plánovaním činnosti, podrobne sa zapisovali všetky údaje, z ktorých čerpáme dostatok informácií o najširšom úseku ich činnosti. Od roku 1912 do roku 1932 bolo zinscenovaných 64  divadelných hier. Občianska beseda pripravovala divadlá neobyčajne starostlivo. V zime hrávali v spolkovej miestnosti na urbárskom dome, v lete si pre každé predstavenie postavili drevenú arénu s kapacitou okolo 400 divákov na pasienku v Záhradách.  Práce mali členovia Občianskej besedy podelené, zabezpečovali si aj voskové nepremokavé plachty na zakrytie arény, ktorú stavala mládež jeden-dva dni pod vedením miestnych tesárov. Drevená aréna bola dosť priestranná a tak sa do Trnovca na letné predstavenia schádzalo  veľa obecenstva aj z okolia, čo malo vplyv aj na pomerne slušný príjem. Čistý príjem z predstavení venovali na kultúrne a osvetové ciele, predovšetkým na doplnenie potrieb pre divadlo. Najprv kúpili dve veľké nepremokavé plachty, aby strechu nemuseli spájať z množstva furmanských plachiet, potom si pre výpravnú Nestroyovu frašku Lumpácius vagabundus dali bankovému úradníkovi Jánovi Ondrušovi namaľovať nové (dekorácie) kulisy . Zaplatili za bengálske osvetlenie, ktoré im urobil Ferdinand Ballo z Liptovského Mikuláša. Dokonca v roku 1913 uvažovali aj o kúpe strojov na premietanie svetelných obrazov. Z hercov tohto obdobia vynikal Pavel Šimkovic, ktorý však v mladom veku tragicky zahynul (1912). O divadlo v obci sa však zaslúžili aj Ondrej Hollý, Ján Borsík, Ján Vozárik, Juraj Boroška, Ján Paušlý, Ján Gera, ktorým pri náročnejších letných predstaveniach v aréne pomáhali aj študenti a ochotníci z okolia - učiteľ Ján Subuly, poslucháč teológie Ľudovít Neckár, úradník z Ružomberka Július Tomes a iní.

Vo funkcii predsedu Občianskej besedy vystriedal Pavla Neckára rovnako aktívny a zanietený evanjelický farár Ján Vladimír Staroň, ktorý bol zvolený do funkcie 28. februára 1932. Pod jeho vedením trnoveckí ochotníci nacvičili 30 divadelných hier. Pri ochotníckej práci mu pomáhal učiteľ Zoltán Kanjak, ktorý pripravoval v evanjelickej ľudovej škole aj detské divadelné inscenácie okrem toho bol zbormajstrom a viedol spevokol. Činnosť spolku len  čiastočne ochabla počas II. svetovej vojny, kedy trnoveckí ochotníci hrali nekonformné hry, vyjadrujúce rezistentné nálady občanov a dištancovali sa od oficiálnej politiky. V roku 1956 bol Ján Vladimír Staroň preložený na nové pôsobisko na východnom Slovensku.

Po skončení II. svetovej vojny sa 30. novembra 1946 predsedom spolku Občianska beseda stal Vladimír Dlholucký. Pod tlakom straníckych nariadení v nasledujúcich rokoch musel byť majetok spolku odovzdaný vznikajúcej organizácii Československého zväzu mládeže. Členovia tejto organizácie však naďalej pokračovali v tradičnej ochotníckej činnosti najprv pod vedením  Vladimíra Dlholuckého, potom Vladimíra Petríka, neskôr učiteľa Jozefa Moravčíka a nakoniec  pod vedením Júliusa Lacu Kramárovie.